Barma

História: Pôvod tohto plemena, nazývaného aj posvätná mačka Barmy, je opradený legendami. Hovorí sa, že toto posvätné plemeno pochádza z Barmy, odkiaľ pravdepodobne dostalo aj svoje meno. Jeho príslušníci mali byť chovaní ako chrámové mačky. Prvé birmany sa do Európy dostali okolo roku 1900. Mačky podobné posvätným si z Barmy prinášali domov rôzni milovníci mačiek. O jej rozšírenie v Európe sa zaslúžili najmä Francúzi. Svedčí o tom skutočnosť, že rodokmene všetkých birmaniek vedú do Francúzska.

Tu ju v roku 1925 uznali a štandard, ktorý bol pre birmovku napísaný, sa používa dodnes. Chov v Európe však takmer zničila druhá svetová vojna. Po jej skončení zostali len dvaja zástupcovia tohto plemena. Napriek tomu sa chov obnovil a začiatkom 60. rokov 20. storočia sa birmany dostali do Anglicka, kde boli v roku 1966 uznané ako polodlhé plemeno. Prvé birmany boli do Spojených štátov dovezené z Francúzska v roku 1959 a v roku 1967 uznané ako dlhosrsté.

Charakteristika: Je jemný, pokojný, skromný a tolerantný. Nemajú radi hlučné prostredie, majú radi svoj pokoj a ticho. Hoci majú radi pokoj, vyžadujú pomerne veľa pozornosti a kontaktu s členmi rodiny. Niektoré birmovky majú tendenciu lipnúť na jednej osobe. Zvyčajne dobre vychádzajú s inými mačkami, ako aj so psami, pokiaľ im poskytnú priestor. Birmy zvyčajne nie sú veľmi hlučné a kontakt zakladajú na trení hlavy a očnom kontakte. Väčšina mačiek tohto plemena sa z času na čas rada hrá alebo šantí, hoci majú ďaleko od násilia.

Telesná stavba: Birma je robustná, stredne veľká a dobre stavaná. Chvost je úhľadný, huňatý a stredne dlhý. Nohy sú silné a stredne dlhé. Tlapy sú okrúhle, pevné a veľké, s typickými bielymi ponožkami. Hlava birmovky je širšia, s plnými lícami a zaobleným, mierne klenutým čelom. Brada je okrúhla, ale nemala by byť príliš výrazná. Nos je stredne dlhý a nemal by mať stopu. Povolené je len mierne ohnutie nosa. Oči sú tmavomodré, oválne a stredne veľké. V ideálnom prípade by mali mať takmer dokonale mandľový tvar. Uši sú široké, posadené v miernom uhle, ďaleko od seba a naklonené dopredu. Končeky sú zaoblené.

Srsť: Birmany majú jemnú a polodlhú srsť. Na bruchu má tendenciu sa stáčať. Hoci je veľmi hustá, nevyžaduje si veľkú starostlivosť. Vďaka svojej štruktúre sa v skutočnosti len zriedkavo matuje. Na dotyk je hodvábne jemná. Podsada je však nedostatočne vyvinutá. Srsť je dlhšia okolo goliera, na chvoste a na zadných nohách. Mačiatka sa rodia biele a ich konečné sfarbenie môže trvať až rok.

Starostlivosť: Birmánka zvyčajne stačí česať len raz týždenne. Kovová kefa je na tento účel nevhodná, pretože by mohla poškodiť podsadu. Lepšie poslúži kefa s tuhými štetinami. Ak chcete svoju birmu vystavovať, starostlivosť o ňu si vyžiada viac času. Na kvalitu srsti sa kladú vysoké nároky. Skúsení chovatelia odporúčajú kúpať mačku približne päť dní pred výstavou, aby mala srsť čas obnoviť svoju silu. Srsť môžete tiež pravidelne pudrovať. Ušné štetiny sa na výstavách nehodnotia, preto sa odporúča ich starostlivo ostrihať. Dôležité je tiež zabezpečiť, aby boli zvukovody čisté, a v prípade potreby ostrihať ostré konce pazúrikov.

Farebné odrody:

Barmské sa vyskytujú len s tzv. himalájskymi odznakmi. Od ostatných plemien s týmito odznakmi sa najviac odlišujú bielymi ponožkami, ktoré nikdy nesmú chýbať. Biela farba musí byť čo najsymetrickejšia a musí vybiehať do ostrohy na chodidlách zadných nôh. Pri všetkých farebných variantoch musí byť farba tela čo najčistejšia a mala by kontrastovať s farebnými odznakmi. Oči sú vždy tmavomodré - čím tmavšie, tým lepšie.

Pôvodná birma má tmavohnedé odznaky a svetlú krémovú základnú farbu. Tá sa na bokoch mení na plavu a na bruchu a hrudi na svetlejšiu krémovú. Najcennejším znakom je jemná zlatá aureola - svetlý krémový odtieň na chrbte.

Toto plemeno však dnes nájdete aj vo farbách seal, blue, chocolate, lilac, red, cream, tortie, tabby a tortie tabby point.